|
Báčsky Petrovec |
| | | | | | | | |
|
| |
|
Dediny v obci Hložany Hložany prvýkrát spomínajú ešte v období Diokleciána, ktorí v roku 284 n.l. v blízkosti Hložian na pobreží Dunaja vybudoval pevnosť Onagrinum. Potom sa spomínajú v tureckých daňových spisoch z roku 1553. Prví srbi sa do tohoto sídla nasťahovali už v roku 1733 a mali 95 domov a dvoch farárov. Slováci sa do Hložian dosťahovali okolo roku 1740. Od vtedy až po dnešné dni táto dedina usilovných sedliakov Slovákov sa postupne rozrastala. Dnes má vyvinuté záhradníctvo, pestovanie paradajok, kvetov a iných rastlín, ktorým sa dobre darí na pobreží Dunaja. Známe sú Hložianske skleníky a prednedávnom bolo okolo neďalekých rybníkov postavené i rekreačné stredisko, takže sa Hložany začali rozvíjať i v oblasti turistiky. Kulpín Sú údaje o tom, že Kulpín musel byť osídlený ešte za čias kráľa Bela IV. (1235-1270), lebo bol daný pod správu rodine Poš, na základe kráľovej donácie. V maďarských kronikách sa toto mesto spomína v rokoch 1345-1348 pod menom Kurpee a roku 1418 a 1442 pod menom Kwalpi ako sídlo župy Báč. Včase tureckej okupácie maďarské obyvateľstvo opustilo toto sídlo. Srbi osídlili toto opustené sídlo a odvtedy mu je meno zmenené na Kulpín. Podľa tureckých údajov z toho obdobia, roku 1554 sídlo tvorili iba tri domy, okolo roku 1570 bolo 6 domov a roku 1590 20 domov platilo daň. Na konci tureckého obdobia Kulpín sa stáva spustošeniskom, ktoré sa pozdejšie dostáva do vlastníctva palanského vojenokrajského vojska. Roku 1718 kulpínske spustošenisko vlastní nová župa Bodroš. V tom čase podľa cirkevného súpisu tu bolo 105 domov, alebo rodín. Kulpínska pustatina bola roku 1737 vlastníctvom ilockej barónky Bernjaković. Podľa srbských prameňov Kulpín sa spomína ako jedno zo sídel, ktoré v Uhorsku vlastnil v prvej polovici 15. storočia Ďuraď a Branković. Je pravdivý fakt, že dnešný Kulpín založili Stratimirovićovci. Dňa 16. júla (podľa srbských prameňov), alebo 10. júla (podľa maďarských) roku 1745 rodina Stratimirovićovcov dostala Kulpín donáciou (10 000 jutár zeme) od Márii Terézii. Napriek tomu, že donácia bola zapísaná na Bogića a Ivana, bratia si rovnomerne podelili pôdu na štyri časti (boli ešte dvaja bratia – Toma a Nikola), nechali si 3 200 jutár a ostatnú pôdu podelili novodosťahovalcom – rodinám (okolo 200) z Hercegoviny, ktorých Stratimirovićovci dodatočne osídlili. Stratimirovićovci majú veľké zásluhy v rýchlom rozvoji sídla. Vystavili dva kaštiele v tomto sídle. Mali významnú úlohu i v zakladaní pravoslávnej farnosti a tiež v zakladaní srbskej pravoslávnej základnej školy (1754). Z tejto rodiny sú známi mnohí vzdelaní a významní ľudia, najvýznamnejší sú Stevan a Ďorde Stratimirovićovci. Maglić Maglić sa spomína už v stredoveku, keď Báčka bola pomerne dosť osídlená. Z päťdesiatich vtedajších sídel známy bol i Buľkes, ktorého meno sa prvýkrát zjavuje už v XIII. storočí ako maďarské sídlo Keszi (Kesi). Pozdejšie sa Maglić spomína v tureckých daňových spisoch, najprv roku 1554 ako sídlo v báčke s dvomi, 1570 s tromi a 1590 so siedmimi domami platiacimi daň. Roku 1717 sa znovu spomína Buljkes, ktorý sa ako pustatina šesť rokov pozdejšie dáva hraničiarom. Na túto pustatinu hraničiari hnali rožný statok na pašu. Roku 1728 táto pustatina bola osídlená. Po zrušení vojenskej hranice (1745) sa pustatina znovu vracia do vlastníctva kráľovstva. Počas tereziánskej kolonizácie túto pustatinu osídľujú prví Nemci, a to v pomerne veľkom počte. Okolo 1100 duší sa nasťahovalo do 230 domov. Títo nemeckí dosťahovalci mali, v porovnaní s ostatnými obyvateľmi, dosť veľké výhody a rad privilégií, čo im umožnilo, aby sa za krátky čas organizovali, aby založili reformantskú cirkevnú obec, aby sa rozvili a pokročili v poľnohospodárstve a remeselníctve. Buľkes v 18. a 19. storočí pomerne rýchlo vzrastal a roku 1900 mal aj ponad 3000 obyvateľov. Počas druhej svetovej vojny obyvatelia nemeckej národnosti si stali na stranu maďarských a nemeckých okupantov. V Buľkese zostali do konca vojny, kedy sa čiastočne vysťahovali spolu s ustupujúcim okupantom, a druhá časť nemcov bola vyhnaná do Nemecka. Buľkes sa stal celkom pustým. Osídľovanie sa začína v druhej polovici a hlavne koncom roku 1949. Prví a najpočetnejší dosťahovalci boli z juhovýchodného Banátu a iných častí Vojvodiny, z Bosny a Hercegoviny, Liky a iných krajov. Nasťahovávali sa do opustených a prázdnych domov a zamestnávali sa v Štátnej ekonomike. Konečný proces osídľovania a stabilizácie obyvateľstva sa končí v rokoch 1953/54, keď sa dedina stala Juhoslávia v malom. Aby symbolizovali jednotu všetkých národov a národností a tiež kvôli spomienke na staré rodisko, obyvatelia koncom roku 1949 rozhodujú, aby názov dediny Buľkes zmenili na Maglić, podľa vrchu Maglić, ktorý sa nachádza v bode, kde hraničia tri štáty: Bosna, Hercegovina a Čierna Hora. Takto sa končí búrlivá minulosť tohoto sídla, ktoré má vo svojom rozvoji štyri fázy: stredovekú, nemeckú (1786 - 1945), grécku (1945 - 1949) a juhoslovanskú, v ktorej boli dané predpoklady pre všeobecný pokrok a vybudovanie moderného a rozvinutého sídla. |
|
|
| |
 |
| História | Významné lokality | Hospodárstvo | Dediny v obci | Demografia | Súčasnosť | Partnerské mestá Kultúra | Šport | Príroda | Fotogaléria | Inštitúcie | | Mapa mesta | Kontakt |
 |
| Copyright 2005, GJK ® optimized for ie 6+, firefox 1+, 1024x768 administrator: webmaster@bp.com |
